demon spravodlivosti

Milí cyklistickí nadšenci, fanúšikovia cyklistiky.

Otváram debatu, ktorá možno zabŕdne do nečakaných hĺbok a zároveň aj výšin cyklistiky a mne ako bežnému cyklistickému nadšencovi a fanúšikovi cyklistiky sa podá vďaka vám dostatočne vhodné vysvetlenie, prečo je tomu tak.

Samozrejme, vychádzam z tohtoročnej prebiehajúcej Starej dámy – TdF, z jej výsledkov a najmä správania sa cyklistov podľa ich „špecializácie“. Odhliadnuc od množstva pádov a tým aj množstevného úbytku i špičkových cyklistov, ktorí mali na to, aby zasiahli do bojov o žltý dres, chcem načrtnúť iný problém. Boj o zelený dres (súťaž rovinárov-šprintérov) považujem z celkového hľadiska o poradie na TdF za absolútne nepodstatný a voči vrchárom za úbohý. Ako som k tomu dospel. Ak sa dnes, t.j. 8. júla 2021 (po 11. etape) pozriem na výsledkovú listinu, dozviem sa, že líder o najlepšieho špurtéra súťaže M. Cavendish figuruje v celkovom poradí na 148. mieste so stratou 2 hodín a takmer 26 minút. Zúfalý nie je ani ten otrasný časový a pozičný rozdiel, ale skôr skutočnosť, že niekto je v niečom prvý a pritom takmer uzatvára súťaž. Horšie na tom je skutočnosť, že v takej špeciálne rovinatej etape, ak chce celkový víťaz TdF (teda špeciálne vrchár – zatiaľ sa nenašiel špičkový všestranný jazdec, ale už svitá, Colbrelli, W. van Aert …) byť neustále v šanci na úspech, musí držať krok so šprintérmi a prísť do cieľa rovinatej etapy minimálne v balíku. Umiestnenie nerozhoduje. A ako pracuje šprintér vo vyslovene kopcovitej etape ?! No, sleduje si čas, aby v rámci časového limitu prišiel včas do cieľa. Skutočne, nevravím prechádzka cyklistickým rajom, lebo pre väčšinu šprintérov sú tieto etapy peklom, čo samozrejme len potvrdzuje moju domnienku, že šprintérska súťaž a samotné výkony šprintérov na tak náročnej a aj kopcovitej trase akým TdF bezpochyby je, sú oproti výkonom vrchárov absolútne zanedbateľné a nehodné akéhokoľvek ocenenia. Navyše, v rovinatej etape, ak vrchár má záujem o celkové víťazstvo, už som spomínal, musí držať krok so špičkou pelotónu a sledovať dianie, možno z väčšej vzdialenosti ako šprintéri, ale aby mu neuniklo nič podstatné. To teda znamená, že šprintér sa „excelentne narobí“ akurát pri zdolávaní rýchlostných prémií (ako keby vrchárske neboli) a zapojiť sa do šprintu niekoľko stovák metrov pred cieľom. Tým jeho dianie na TdF, jednoducho povedané, končí. Lenže na druhý deň toho vrchára čaká kopcovitá etapa a ten nemá kedy oddychovať. A vrchári nemajú také problémy dojazdu rovinatých etáp, aké majú šprintéri v kopcoch. Tým, že šprintér je rád, že kopcovitú etapu dokončí v časovom limite, svojim spôsobom pre seba vyhral. Prísť v kopcovitej etape pol hodinu a viac po víťazovi, to sa mi zdá ako uletené, aby som sa chválil tým, že patrím medzi špičkových šprintérov, lebo to je tiež istá ceniteľná chasta.

Tak dobre, ešte inak. Kto sa stáva majstrom sveta alebo olympijským víťazom v cyklistike mužov elite ?! No predsa, aj vrchári i šprintéri. Ale prečo ?! Lebo je tak nastavená trať. Pokiaľ je príliš kopcovitá, mnoho šprintérov sa excelentnej súťaže ani nezúčastní. Tak páni a dámy, kedy sa dozvieme meno skutočného majstra sveta s tým, že bude to výhodné naraz aj pre jedných i druhých ?! Nikdy. Ak by sa uskutočnila súťaž o majstra sveta dvojkolo, teda jeden deň rovinatá etapa a následne vyslovene kopcovitá a časy by sa zrátavali, šprintéri by nemali šancu. Ale, akým právom nahrávame šprintérom, aby boli majstri sveta a olympijskí víťazi, keď kondične nemajú na vrchárov. Ak by sme aj, ako to je aj teraz na TdF a inde, urobili dve samostatné súťaže, nebolo by to opäť férové, lebo šprintéri svojim postojom k celkovému poradiu, kopce sabotujú, nestačia na ne, fungujú vyslovene len vo svojej samostatnej šprintérskej súťaži a ostatné ich nezaujíma (okrem časových limitov). Na druhej strane vrchár, nemôže vypustiť žiadnu rovinatú etapu, akurát s tým rozdielom, že vynecháva šprint o pozície v etape. V atletike je vec úplne jasná. U. Bolt by možno nikdy v živote nezabehol maratón (nechcem mu krivdiť) a zas Eliud Kipchoge z Kene by stovku nezabehol možno pod trinásť sekúnd (opäť nechcem krivdiť). Ale títo dvaja sa na jednu trať nikdy spolu nedostali, lebo by to bolo absurdné. Vrátim sa teda k tohtoročnej TdF. A najmä teda ku M. Cavendishovi, ktorý figuruje na skvelom 148. mieste a pritom je rád, že ešte súťaží a zvláda dojazdy kopcovitých etáp (inak za ním už je len sedem jazdcov). Ďalší, v druhom poradí M. Matthews  (98. v poradí, takmer so stratou 2 hodín). Tretí v poradí Philipsen, 127. v poradí so stratou 2 hodiny a 11 minút). Tak teda, kto je najlepší cyklista na svete ?! Je to šprintér, ktorému nejaký dobrák prisúdil rovinatú trať alebo vrchár s kopcovitým profilom trate ?! Nechcem uberať šprintérom ich cyklistické zásluhy, ale musia uznať, že ťahajú nitky najlepších cyklistov za kratší koniec. Pokiaľ nebude šprintér tak bojovať o celkové víťazstvo na akýchkoľvek pretekoch vo všetkých etapách ako vrchári v rovinatých, nemá právo sa označovať najlepším cyklistom, aj keby sa stal majstrom sveta. Je to nefér voči vrchárom, ktorí sú na tom fyzicky, vytrvalostne omnoho lepšie. Zažiariť na posledných stovkách metrov je neporovnateľné s tým, akým spôsobom zažiaril trebárs W. Van Aert v 11. etape, kedy dvakrát (tak ako aj všetci ostatní) musel pokoriť ikonickú horu Mont Ventoux. Alebo potom, tak ako aj v atletike, vyhlasujme majstra sveta a olympijského víťaza v jednej aj v druhej disciplíne.