Koľko nádejí sa vkladalo do tohtoročných parlamentných volieb, koľko očakávaní k zmene k lepšiemu bolo v rukách voliča a koľko odhodlaní konečne zvoliť si tú správnu politickú líniu, politické zoskupenie, ktoré by dokázalo pozdvihnúť ekonomický rast krajiny a vytýčiť priaznivý vývoj z pretrvávajúcej celosvetovej hospodárskej krízy.
Dokonca žena na čele vlády mala byť garantom spravodlivosti, zastavenia morálneho úpadku na pôde parlamentu a vo vláde. Odstúpenie predsedu SDKÚ Dzurindu z kandidátky strany z tohtoročných parlamentných voieb bol začiatok veľkého divadla nielen samotnej Dzurindovej strany, ale napokon aj vládnej garnitúry, ktorá nastúpila po Ficovi. Po tom Ficovi, ktorý upozornil médiá v tom „správnom čase a okamihu“ o nekorektnom financovaní strany spred niekoľkých rokov, aby odpútal pozornosť od vlastných škandálov. Slabosť samotného Dzurindu sa prejavila práve jeho odstúpením z kandidátky, kde nechcel kampaň strany zaťažovať svojim maslom na hlave. Ak by to nebola pravda, Dzurinda by určite zabojoval, určite by sa bránil Ficovmu takticky vedenému volebnému boju a bezbrehému osočovaniu strany, ktorá kresťansky a principiálne si „plní“ svoje politické poslanie.
Ľudia dlho verili Mečiarovi, jeho dobre počúvateľnej rétorike a „úprimným“ presvedčovacím metódam. Jeho nevyjasnené škandály ohľadom zavlečenia syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča do cudziny ako aj smrť Remiáša, dodnes vzbudzujú u ľudí pochybnosti, podozrenie a presvedčenie, že sa tak dialo pod jeho osobným vedomím. Následne Dzurinda mal 8 rokov na to, aby HZDS poslal aj s Mečiarom do večných politických lovíšť. Aj napriek jeho existujúcim amnestiám. Aj keby nebolo možné ho poslať do basy, ale pravda mohla byť nájdená a vyslovená, zverejnená a morálne občiansky odsúdená.
Keď už Mečiar nevytrhol republiku z biedy, tak neurobil ani Dzurinda. Aj napriek tomu, že Slovensko sa mu podarilo infiltrovať do Európskych štruktúr a NATO. Ale, to by zrejme dokázal ktokoľvek okrem Mečiara. Pád Devín banky, nezákonný odposluch a vrátenie akcií Nafty Gbely, skrytý predaj Priemyselnej banky, tunelovanie Štátnych hmotných rezerv, kauza Slovenské elektrárne, tender na ľahké motorové vlaky, tunel Branisko, Kurzová strata pri predaji SPP, kupovanie poslancov …, to sú len niektoré z nejasných a podozrivých káuz Dzurindu pri jeho premiérovaní.
Za Ficového vládnutia sme žili podozreniami z obludnosti plytvania verejnými financiami, klientelizmu a rozkrádania štátneho majetku. Ani taký Nástenkový tender na vtedajšom Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja, predaj emisných kvót či kauza Tipos nás nenechali na pochybách, že ani táto vláda nie je schopná plniť očakávania bežného občana Slovenskej republiky.
A prišla Radičová. Blesk z jasného neba, žena, predsedníčka vlády, normalizátorka vzťahov vo vlastnej vláde ako aj v parlamentných laviciach. Už ako kandidátka na prezidenta republiky a podpredsedníčka SDKÚ odolávala tlaku médií, keď vtedajší minister školstva Mikolaj kritizoval účelové konanie paralympijského výboru kvôli 28 miliónovej dotácii, ktorá nebola transparentne použitá a jej vtedajším priateľom bol práve jeho predseda, Riapoš. Jej „chyba“ pri hlasovaní za kolegyňu Rosovú bola len malým náznakom jej vysoko spravodlivej a morálne vymedzenej osoby. Kauza Hayekovci bola posledným známym prešľapom a nad jej sily. Radičovej premiérske žezlo sa otupilo ďaleko silnejším a obratnejším politickým nástrojom, ktorým momentálne disponuje Sulík. Politické zoskupenie štyroch štrukturálne odlišných politických strán (snáď okrem dvojice SDKÚ, KDH) nenachádza vo svojich vyjadreniach, názoroch politickú zhodu ani politickú vôľu. Zatiaľ je to len súdržnosť na princípe neumožnenia Ficovi vrátiť sa k moci. To je dosť málo na to, aby Slovenská republika ekonomicky rástla, aby rástol jej kredit v zahraničí, aby sme to nejak pozitívnejšie pociťovali aj my občania.
Sklamali ste, vládna garnitúra. Sklamali ste všetci tí, ktorí to ako zvyčajne myslia so Slovenskom dobre, ale nikdy nie poctivo a úprimne. Možno sa aj nájdu individuality, naivky ako pani Radičová, ktorých prvotná snaha bola už konečne presvedčiť občana o skutočných hodnotách zvolených politikov a politického rozvážneho riadenia spoločnosti. Časom aj ona sama musí pochopiť, že to by musela mať vedľa seba stroje, roboty, ktoré je možné naprogramovať na určitú jasne stanovenú činnosť. Ale nie chytrákov, politických neznalcov a pseudoposlancov.
Všetkým občanom tejto krajiny v deň Vianoc želám pohodové Vianočné sviatky a nech sa nenechajú balamútiť nepredstaviteľnými sľubmi našich politikov, lebo práve im ide v prvom rade o jedno – aby prežili oni sami, politicky, existenčne. To, že upadajú charakterom, ľudsky a morálne, to je výsledkom ich „snaženia“ pomôcť občanovi, ktorý ich tam z dobrého vlastného úmyslu dosadil, zvolil, inauguroval. Aj na psa raz príde mráz, ale to zrejme musíme v našej vlasti prežiť ešte niekoľko tuhých zím, aby tých psov zamrazilo, aby sa aspoň zimou zatriasli !!!