Prvým príspevkom do tohto verejnosti prístupného priestoru by malo byť pozastavenie sa nad úvodnou myšlienkou môjho blogu, ktorá charakterizuje nielen samotný blog, ale v prvom rade jeho autora.
Otázka spravodlivosti je pojem príliš labilný, vágny vo viere jej nachádzania, príliš emotívny pri hľadaní pravdy potrebnej k vyrieknutiu súdu a verdiktu spravodlivosti a príliš kontraproduktívny v otázke jej prijímania. Pritom princíp spravodlivosti patrí v ľudskom chápaní a vnímaní tohto sveta za bezpodmienečne principiálny a dominantný. Bez účinku vedomej existencie spravodlivosti nemôže existovať spravodlivosť objektívna, morálna a absolútna. Otázka spravodlivosti sa v spoločenskej etike radí medzi základné filozofické pojmy. Bezprostredne sa dotýkajú nás všetkých a ktoré si každý z nás, každý ľudský jedinec, vytvára od samotného vlastného detstva k spravodlivosti svoj vzťah.
Človek sa rodí ako čistý, mravný, objektívne spravodlivý a morálne bezúhonný jedinec. Po svojich rodičoch v čase svojho prichádzania na svet nezískava od nich genetickým kódom človeka jeho dobré alebo zlé vlastnosti, ale sám si buduje svoju neotrasiteľnú spravodlivostnú a pravdivostnú úroveň chápania tohto sveta ako aj seba samého. A tam, kde začal pôsobiť na neho „celospoločenský vplyv“ (rodina, škola, ulica, zamestnanie, verejná mienka tvorená prostredníctvom TV alebo tlačených periodík a podobne).
Odbočenie v záujme poskytnutia príkladu (fenomén nekompatibility genómu) : dokazuje to príklad dieťaťa žijúceho a vyrastajúceho od malička dajme tomu v rómskej komunite, kde sa prispôsobí spôsobu života danej komunity ako aj v rodine intelektuálov, ktorá by si také dieťa adaptovala. Rovnaký dôkaz možno jednoducho nájsť aj v ríše zvierat, kde aj najväčšia šelma je schopná sa „vzdať“ svojich pôvodných inštinktov, vrodených dispozícií, ktoré ale neboli v jeho génoch automaticky obsiahnuté, ak by žila od malička v rodine dodávajúcej zvieraťu príliš citlivý a „morálny“ kredit. Malé levíča vo voľnej prírode nevie, že sa musí mať na pozore pred existujúcimi predátormi, ktoré by ho dokázali v jeho veku ľahko zdolať. Musí sa naučiť loviť, čo by malo byť získanými rodičovskými génmi automaticky zabezpečené, ale nie je tomu tak. V obklopení človeka, ak mu bude podávaná strava mechanicky a pravidelne, nikdy sa nenaučí loviť a jeho návrat do voľnej prírody je nemožný, prípadne vysoko rizikový.
K tomu, aby sme boli schopní určovať spravodlivosť istej veci, musíme poznať jej pravdu a súvislosti s ňou existujúce. Dovolať sa pravdy je otázkou získania dostatočných faktických informácií o predmete sporu alebo aj záujmu a nastavenie systémového, principiálneho stanoviska vedúceho k vyrieknutiu spravodlivého verdiktu v danej veci. Ale, nechcem a ani som nemal v úmysle filozofovať nad spravodlivosťou, ale skôr poukazovať v našich podmienkach na jej nesystematickú neprincipiálnu spravodlivosť, teda, skôr nespravodlivosť.
Vzhľadom k tomu, že spravodlivosť sa vynáša verdiktom človeka a k posúdeniu zaradenia bytosti dožadujúcej sa spravodlivosti alebo v spravodlivosť dúfajúcu, je nutné sa zaoberať zákonnými, určujúcimi., dohodnutými prostriedkami pomenovávajúcimi ten ktorý priestupok alebo aj trestný čin, dostávame sa do roviny kvalifikácie skutku. Každý amorálny a verejne odsúdeniahodný skutok má svoje „parametre“ trestov. V tomto bode vyslovenia spravodlivosti by malo byť teda jasno a výrok súdu už iba akýmsi kozmetickým, ale pritom zákonným a zodpovedným určením váhy spravodlivosti. Lenže, to by sme nemohli poznať žiadnych rodinných príslušníkov, kamarátov, kolegov z práce, susedov a všetkých známych a takmer aj neznámych a tí všetci opäť svojich … Nehovoriac o politickom systéme, ktorý dokáže spravodlivosť si dokonale nahnúť na svoju stranu. Nehovoriac o rovnosti pred zákonom, čo by malo byť najdôležitejším princípom právneho štátu. Nehovoriac o podplácaní a kupovaní sudcov, prokurátorov a policajných vyšetrovateľov. A tak teda potom logicky musí existovať spravodlivosť Harabínova, Lipšicova, Trnkova, Dzurindova, Ficova a … všetkých, kto je schopný sa k danej veci vyjadriť a nejakým spôsobom ju korigovať, ovplyvňovať.
Potom sa netreba čudovať, že taký Skrúcaný vyviazol za zabitie človeka z nedbanlivosti len s podmienkou a odobratím vodičského preukazu na dva roky a jemu podobní. Že podobný prípad Žitný sa už dva roky „spravodlivo“ vyvíja v prospech objektívnej spravodlivosti, že poslanecká imunita je snáď najväčším škandalóznym výsmechom fungovania právneho štátu. Rovnako prípad Malinová je nedotiahnutým a dodnes nevyriešeným prípadom, kedy síce verdikt súdu bol vyriečený – skutok sa nestal (politický verdikt), ale verejnosť aj vzhľadom na okolnosti prípadu, procesu ako aj jeho politického podtónu má na existujúci verdikt svoju názorovú líniu. A čo Mečiarova nočná mora, zavlečenia Kováča mladšieho do cudziny, čo nekorektné financovanie politických strán (SDKÚ, SMER). Fígeľova kresťanská teória o spravodlivom získaní bytu alebo zamestnania jeho švagra v štátnej firme. A množstvo ďalších politických, spoločenských, verejných alebo aj športových afér, zaváňajúcich morálnym zlyhaním jednotlivca alebo aj kolektívu.
V mnohých dokázaných a ukázaných prípadoch existuje aj objektívna pravda, ale totálne abstinuje a kríva na obe nohy objektívna spravodlivosť. V našom spoločenskom systéme, v žiadnom spoločenstve neexistuje objektívna spravodlivosť, ale len spravodlivosť politická, spravodlivosť určená spoločenským systémom a v rámci komunity (samoexistujúce vo voľnej prírode divo žijúce kmene).
Spravodlivosť by mala byť morálnym princípom každej spoločnosti požadujúcim rešpektovanie právnej normy, cnosť spočívajúca v rešpektovaní práv druhých. Spravodlivosť je jedna zo základných spoločenských hodnôt (Wikipédia). Môžme len snívať, že spravodlivosť raz prejde do rúk skutočnej spravodlivosti a pravda bude víťaziť. Kde bolo, tam bolo, ale na Slovensku sa nedejú zázraky, ale rozprávky frčia na plné obrátky. Tak sa treba s tým zmieriť a dúfať len v to, že nikdy sa nedostanete do sporu so zákonom, aby spravodlivosť nemala na vás žiadny dosah.